hľadáme hodnoty
v hudbe i spoločnosti

Kňaz Ondrej Tkáč. FOTO: Michal Hirko

Legendy gospelu Kapucín Ondrej Tkáč si k šesťdesiatke praje už len jedno

Kapucín a kňaz Ondrej Tkáč, bluesový a country harmonikár, spevák a gitarista, vyučený polygraf, ktorý v súčasnosti pôsobí ako duchovný správca v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave dnes slávi svoje životné jubileum.

V hudobnom svete si známy ako harmonikár, spevák a gitarista. Čo z toho bolo prvé?

Spev. Moja teta mi spomínala, že už ako malý chlapec som vedel zaspievať 50 ľudových piesní, ktoré ma naučila moja mamka. Pamätám si, že už v jasliach som spieval sólo na nejakých akciách. A neskôr v škôlke som chodieval spievať kuchárkam, za čo som dostal ako odmenu chlieb s vajíčkom. 

Kedy si sa dostal k akordeónu?

Keď sme sa presťahovali do Karlovej Vsi. Mal som 8 rokov. Akordeón sa mi páčil a chcel som naň chodiť. Lenže nadšenie trvalo iba chvíľu, neskôr to bolo už len trápenie. V tom čase som chodieval spievať do detského speváckeho zboru Ondreja Francisciho v Československom rozhlase.

Malo to však jeden háčik. Nepoznal som noty a tam sa spievalo z nôt. Tak ma preradili do iného zboru, čo mi bolo ľúto. Pretože zatiaľ čo elitní zboristi koncertovali aj v zahraničí, mne ostalo chodiť do štúdia a robiť výukové nahrávky pre školy. 

Hovoríme o 60-tych rokoch. Už vtedy bola v móde multimediálna výučba?

Na školách bola v presne stanovenom čase hodina hudobnej výchovy, ktorá sa vysielala prostredníctvom stanice Devín. Žiaci to počúvali a tak sa učili. Teda ja som to najskôr nahrával v rozhlase a potom – to bolo najlepšie – učiteľka priniesla rádio, zapla ho a v rádiu som bol ja a mojich spolužiakov som učil spievať.

Ondrej Tkáč. FOTO: Michal Hirko

Najviac si ťa asi pamätáme ako hráča na fúkaciu harmoniku. Spomenieš si na úplne prvú, ktorú si mal?

Dostal som ju, keď som bol štvrták. Naučil som sa pieseň Sedemdesiat sukieň mala. Nehral som jednotlivé tóny, ale len akordy. Rád som počúval môjho deda, keď hrával na harmonike. Fascinovalo ma, že vedel zahrať aj kontru. Keď sa mu harmonika rozladila, daroval mi ju. 

Vo vymenúvaní hudobných nástrojov sme ani zďaleka neskončili. Ako to bolo s gitarou?

Mal som približne 15 rokov, keď som sa začal učiť hrať na gitaru. Ale to bolo len okrajové. Dominantná bola vždy harmonika. Chodil som na učňovku. A tam som mal kamaráta, ktorý hrával na trampských akciách. Občas ma zobral so sebou.

Vtedy som hral na čínsku dvojradovú harmoniku, čo je úplne iný systém hrania ako to, čo hrám dnes. Občas sme vystúpili aj na nejakom malom koncerte, ale to hovorím len o úplných začiatkoch. Ešte stále to nebola bluesová harmonika. 

Takže dá sa povedať, že harmonika sa stala stredobodom tvojho života?

Akordeón som síce dokončil, ale posledné tri roky boli trápením. Učiteľka po štvrtom roku povedala mojej mame, že by bolo dobre, keby som to nevzdal. Tak som chodil ďalej. Doma som necvičil, preto ma učiteľka zatvorila do vedľajšej triedy, aby som cvičil tam. No len čo odišla, už som vytiahol ústnu harmoniku a hral na nej, pričom som si pomáhal basmi na akordeóne. Presne tak ako to robievam v niektorých piesňach ešte aj dnes.

Čo by si označil za métu, kedy sa mladý nadšenec začal meniť na ozajstného harmonikára?

Raz sme boli na koncerte Zelenáčov a vtedy som sa po prvý raz stretol s ich harmonikárom Miroslavom Tottrom. Jeho hra ma dostala. Dokonca som mu napísal list, aby mi poradil, aké harmoniky si mám kúpiť. Odpísal. Dal som na jeho radu a cez námorníkov Dunaj plavby som si kúpil svoje prvé harmoniky.

Čo s tým mali námorníci?

Keď som dostal nejaké doláre alebo marky, požiadal som ich, či by mi to na svojej okružnej plavbe kúpili. Nemal som žiadnu záruku ako to dopadne. Našetrené peniaze som im dal len tak na dobré slovo a čakal. Keď sa vrátili, bol som šťastný. Konečne som mal bluesovú C-čku a G-čku.

Miroslav Totter mi nahral na kazetu samé rýchle veci od amerického virtuóza Charlieho McCoya a tak mi už nič nebránilo v tom, aby som hral a hral. Trvalo mi dva roky, pokiaľ som sa z čínskej harmoniky preorientoval na bluesovú. 

Predpokladám, že ti nestačilo hrať len sám pre seba. Zaradil si sa aj do nejakej kapely?

Skupina sa volala Dunaj. Hral som s nimi až kým som odišiel na vojnu. Nedávno som na internete našiel jednu nahrávku z tých čias. Skladba sa volá Delová guľa. Dá sa to tam nájsť.

Na vojenčinu si išiel ako tajný člen rehole kapucínov. Mal si za sebou rok noviciátu. Zároveň si bol rozbehnutý ako nádejný hudobník. Kam ťa posunuli tieto dva roky?

V útvare bola vojenská kapela a potrebovali muzikantov, ktorí by odohrali zopár koncertov v Sovietskom zväze. Cheb, kde som slúžil, mal družbu s Nižným Tagilom. Najskôr prišli oni k nám a potom nás pozvali k nim do Nižného Tagilu. Spomínam si, že sme boli hrať aj v Ruskej televízii.

Predpokladám, že po vojenčine si to už rozbalil naplno?

Keď som sa vrátil z vojenčiny, prosil som predstavených o ďalší rok noviciátu. Vyhoveli mi. Tri roky som mal za sebou, takže ak to zrátame, dokopy som absolvoval 4-ročný noviciát. Bezprostredne po návrate som ešte žil pre muziku. Hrával som s kapelou BG album, kde pôsobil môj dobrý kamarát Heňo Novák. Práve odchádzal na vojnu a tak som ho dočasne nahradil ako sólový nástroj.

Môj hudobno-duchovný vývoj si všímal aj náš provinciál páter Šebastián Jaďuď. A tak ma požiadal, aby som sa rozhodol, či chcem byť rehoľník alebo muzikant. Nebolo to ľahké, ale napokon som sa rozhodol a svoju voľbu dodnes neľutujem. 

Čo to znamená? Z možností “buď – alebo” si sa rozhodol, že dáš zbohom hudbe?

Dá sa to tak povedať. Po vojne som s hudbou ako takou skončil. V roku 1989 som zložil večné sľuby. Spieval som už len v našom kostolnom zbore a len zriedkavo som mal dovolené hrať aj pri iných príležitostiach. Malým hudobným dobrodružstvom bolo, keď sme spolu s mojím bratom Felixom vydali piesne, ktoré sme zložili ešte začiatkom 80-tych rokov. Bolo to počas mojich teologockých štúdií na CMBF v Bratislave. Vyšli na kazete Ak chceš ísť na ním.

Existuje hudobný nástroj, na ktorom by si sa ešte chcel naučiť hrať?

Doteraz mám túžbu naučiť sa hrať na zobcovej flaute, ale nejde mi to. Sám sa tomu čudujem. Napríklad na fujare to nebol až taký problém. 

Využijem tvoje premostenie k fujare. Ako si sa k nej dostal?

Fujaru sme dostali od otcoho kamaráta, ktorý ju sám vyrobil. Bola veľmi citlivá. Keď som mal ísť na vojnu, skúsil som to s ňou pri nábore do súboru Jánošík v Brne. Lenže boli tam omnoho lepší chalani z Detvy a okolia, takže z môjho účinkovania v súbore nič nebolo. Nemal som proti nim šancu.

Ale musím povedať, že hneď ako som ju dostal a vyskúšal, prišiel som na princíp, ako na nej hrať. A tak som sa jednu pesničku naučil zahrať ešte v ten deň. 

Ondrej Tkáč so svojim bratom Felixom Jánom Tkáčom. FOTO: Michal Hirko

Vidno, že si prešiel testovaním viacerých nástrojov. Niečo z toho mi k tebe pasuje, niečo si neviem predstaviť. Napríklad teba za bicími.

Dobre, že si mi to pripomenul. Ohľadom bicích to bolo zaujímavé. Keď som bol posledný rok v Ľudovej škole umenia, tak sme okrem iného museli prejsť aj hrou s orchestrom. Ten, čo nás pripravoval, učil aj bicie. Keď videl ako stále kývam rukami a nohami, tak mi hovorí: “Mal si ísť radšej na bicie. Si nervák, stále to s tebou šije. Na bicie by si bol výborný.”

Nikdy som sa na to nedal. Obdivujem bubeníkov, že to vedia. Každá ruka, každá noha robí niečo iné. Neskutočné.

A čo drumbľa? Pri niektorých piesňach na CD je pri drumbli uvedené tvoje meno.

Zaujímalo ma, na akom princípe funguje. Zistil som, že otváraním úst sa vytvára rozdielny zvuk. Čím viac sa otvára, tým je väčší priestor a tým pádom aj hlbší tón. Samozrejme, funguje to aj opačne.

Asi niečo podobné ako pri harmonike. Tiež je to viac-menej o modelovaní a farbení tónu v ústach. Prezradíš nám túto alchymiu?

Harmonika je dychový nástroj, na ktorom sa tón vytvára ťahaním alebo fúkaním. Fúkané tóny sú ploché, farba sa dá pridať len pri ťahaní.

Kto bol tvojim učiteľom? Alebo si sa k tomu, čo dnes vidíme a počujeme musel prebrodiť sám?

Mal som niekoľkých, ktorí ma motivovali a sem-tam postrčili ďalej. Harmonikárov vtedy nebolo. Neboli ani harmonikári, ani nahrávky. O bluegrasse ani nehovorím.

Zo všetkých najviac ma oslovili Američan Charlie McCoy, ktorý upravoval známe skladby do blugrassovej podoby. Ďalej Jimmy Faden, ktorý ma zaujal ešte viac ako Charlie McCoy, pretože jeho harmonika bola iná.

Ale spoznal som aj niekoľko perfektných harmonikárov z Čiech. Jedným z nich bol Ondřej Konrád, alebo harmonikár zo skupiny Průdušky z Teplíc. Tiež som mal kamaráta z Brna, Romana Grica, ktorý bol technicky vynikajúci. S ním sme si vymieňali nahrávky a doteraz sme v kontakte.

Na Slovensku to bol Kýbel. Neviem, ako sa naozaj volal, ale my sme ho tak volali. Bol to špičkový hráč na ústnu harmoniku. U nás určite najlepší. Veľmi sa mi páčil.

Ondrej Tkáč. FOTO: Michal Hirko

Ako to bolo s motiváciou a cvičením?

Cvičil som stále a všade – na zastávkach, v kúpelni, na záchodoch. Raz ma v robote obliali vodou, keď som trénoval na záchode. Netuším prečo. Asi im to vadilo.

Niektoré tóny som nevedel objaviť, nedokázal som na ne prísť sám. A tak som sa pýtal. Medzi harmonikármi to bolo vždy o vymieňaní si skúsenosti. Niekto vedel to, iný zas ono a tak sme si pomáhali. Skúšal si a odrazu si to objavil.

A vtedy si si uvedomil, aké je to jednoduché. Niektoré grify mám aj od Boboša. Napríklad ten, že dáš jazyk do stredu a zo strán ti zaznejú dva oktávové tóny. Dáva to skladbe nádherný charakter. 

Erich Boboš Procházka je neoddeliteľnou súčasťou tvojich harmonikových duetov. Niekoľkokrát vystúpil spolu s Kapucínmi aj na koncertom pódiu. Ako ste sa spoznali?

Raz som ho počul v rádiu a musím povedať, že to bol pre mňa zážitok. Keď som o tom hovoril s mamou, šibalsky sa usmiala a posmelila ma: “Tiež som ho počula. Mal by si sa s ním skamarátiť.” Tak som si pozháňal kontakt a bolo. Pobavili sme sa, keď sme zistili, že sme obidvaja kuriči. 

Čože? Vedel som, že ťa baví hudba. Ale že si fascinovaný teplou vodou, to ma udivuje.

Do kotolne som išiel len kvôli štúdiu teológie. Aby som mal naň viac času. Aj keď pravdou je, že viac som sa venoval harmonike ako štúdiu. Bola tam možnosť cvičiť koľko som chcel. Pustil som si magnetofón a hral. Jednu pieseň za druhou. Dookola. Bolo to zamestnanie mnohých muzikantov. Z toho istého dôvodu išiel za kuriča aj Henrich Novák. Dokonca kuričký kurz sme si robili spolu.

Čo pre teba znamenalo spriatelenie sa s Bobošom Procházkom?

Boboš ma zasvätil do tajov bluesovej harmoniky, pričom mi vysvetlil, že bluesová harmonika je o farbe tónu. Dovtedy som hrával country a bluegrass, v ktorých išlo predovšetkým o virtuozitu a čistotu tónov. 

Presuňme sa k skladateľským počiatkom. Tvoja prvá pieseň sa volala Mária Matka. Spomenieš si ešte na okolnosti jej vzniku?

Za totality sme chodili hrávať so zborom po rôznych kostoloch. Nemali sme stabilné miesto, a to z dôvodu, aby sme neboli tŕňom v oku eštebákom. Menili sme kostoly a tak sa snažili byť aspoň trochu menej nápadní. Vtedy som začínal s gitarou a hneď s tým prišla aj prvá pieseň. Pamätám, ako som sa chcel v zbore pochváliť a tak som im ju aj zahral.

Tú pieseň sme potom spievali v Šaštíne, kde si ju ľudia nahrávali. Neskôr som ju počul u Kufríkovcou, kde pôsobil napríklad aj Vlado Krčméry. Inokedy ju hrali aj u františkánov. Miništroval som tam a odrazu počúvam – moja pieseň. Vieš, ako ma to potešilo?

Takže najskôr sme hrávali v kostoloch počas prijímania, aspoň jednu, dve pesničky. A potom začali vznikať nové piesne. Dokopy ich bolo asi päť.

Ondrej Tkáč a jeho brat Felix Ján Tkáč. FOTO: Michal Hirko

Dnes, keď je tvoj repertoár bohatý, ťažko uveriť, že dlhé roky si mal len toľko piesní, že by sa dali spočítať na jednej ruke. 

Pribúdali pomaly. O to lepšie si ich pamätám. Napríklad skladbu Keď ťa Kristus volá. S priateľom Petrom Žaloudkom som išiel do Východného Nemecka. Prišli sme do benediktínskeho kláštora a prežili tam asi štyri dni. Bol som plný nadšenia a rozhodnutý, že chcem byť kňazom.

Vtedy vznikla pieseň Keď sa Kristus volá. Peter dal tomu melódiu, ja text, on ešte doplnil pár slov na záver a bolo.

Aká je pre teba ideálna atmosféra, aby mohla vzniknúť nová pieseň?

Stávalo sa, že som na prvé piatky navštevoval chorých. Mal som pri sebe Eucharistiu a vo vrecku zápisník a ceruzku. Tam som často nachádzal inšpiráciu. Alebo aj pri adorácii.

Kde si doma?

Vždy som túžil žiť v Bratislave. Kdekoľvek som pôsobil, bol som v pohode, ale doma som tu, kde som teraz.

Asi aj preto vznikla skladba domov. Alebo sa mýlim?

Motivácia k piesni prišla, keď som žil v Žiline. Chodievali sme vlakom na stretnutia do Bratislavy a vtedy sa vo mne vynárala clivota a spojitosť s vlakom, ktorý “má na vagóne tabuľu smer domov”.

V istom období svojho života si žil ešte ďalej od Bratislavy. Ako vímaš s odstupom času svoje vyššie štúdia v Ríme?

Rím ako taký mi pomohol. Orientujem sa v taliančine, absolvoval som štúdium františkánskej spirituality, vďaka ktorému som získal nové pohľady na našu históriu, ale aj súčasnosť. Jediné, čo ma mrzí, aj to nie kvôli mne, skôr kvôli bratom, že som nedokázal dokončiť záverečnú prácu.

Vráťme sa k hudbe. Chcel si svojimi piesňami odovzdať nejaké konkrétne posolstvo?

Nikdy som takto nerozmýšľal. To, čo mi prišlo na um, som dal na papier. Z mojej strany to bolo všetko. Ostatné som nechal na Pána Boha.

Niekedy mi ľudia ďakovali za piesne, za to, že im pomáhali v rôznych životných situáciach. Vnímam to ako súčasť Božieho plánu. Neberiem to tak, že chcem niekomu niečo povedať. Som nástroj v Božích rukách. 

Až teraz na staré kolená si uvedomujem niektoré veci, ktoré mi predtým unikali. Napríklad, že nie ja, ale Boh cezo mňa si robí to, čo uzná za vhodné.

Ktoré zo svojich piesní máš najradšej?

Asi je to ovplyvnené ľuďmi, pretože keď dostávam spätnú väzbu, ktoré piesne sa páčia im, páčia sa potom aj mne. Mám rád pieseň Láska málo milovaná, Púčik, Si sám, Domov. To je asi tak všetko.

Vidíš progres vo svojich piesňach?

Prirodzený vývoj sa nedá prehliadnúť, ale netvrdil by som, že nové veci sú lepšie. Vždy to záleží na človeku. Niektorí tvrdia, že milšie sú im naše staršie skladby.

Prešiel si zaujímavú životnú cestu. Povedz, ako sa z reprodukčného grafika môže stať kňaz?

Keď som sa v deviatej triede rozhodoval, kam ísť, vedel som, že ma baví fyzika a elektrika, a tak som si dal prihlášku na elektrotechnickú priemyslovku. Polygrafia bola až na druhom mieste. Lenže tu boli talentové skúšky o čosi skôr. Urobil som ich na výbornú, tak som išiel sem. 

Učili sme sa tam nanovo písať, kresliť, mať pevnú ruku. Dnes už niečo také neexistuje. Všetko, čo sme sa učili, už robia počítače. Takže som vyučený ako tlačiar a reprodukčný grafik.

Mal si niekedy príležitosť využiť svoje znalosti z polygrafie aj v súčasnom povolaní kňaza?

Jedine, keď som niekomu niečo krasopisne napísal, alebo nakreslil. Ináč nie. Ale som rád, že som z toho von. Keby som sa tomu venoval, asi by ma to pohltilo a neostávalo by mi dosť času na kňazskú službu.

Ondrej Tkáč. FOTO: Michal Hirko

Kedy si zachytil volanie ku kňazstvu?

Bývali sme v Karlovej Vsi, kde sme chodievali do kostola sv. Michala. Pôsobil tam kapucín Ján Riecky. Radi sme mu miništrovali. Vtedy som uvažoval nad tým, že by som mohol ísť týmto smerom. Ale to boli len plytké úvahy. 

Neskôr som mal vzťah. Randil som s jednou dievčinou. Ale bolo to viac o kamarátstve ako o partnerskom vzťahu. Zaujímavé bolo, že keď sme išli popri kapucínskom kostole, opýtal som sa jej, či by jej nevadilo, keby som išiel miništrovať. Neskôr sa ma pýtala, či nechcem byť kňaz, keď takto rád miništrujem. Ubezpečil som ju, že v tomto smere nič nehrozí.

Tak kedy to prišlo?

Už zakrátko. Hľadal som si cestu ku kňazstvu. Mal som len maturitu z učňovky, tak som vedel, že na teológiu ma nevezmú. Skúšal som sa nakontaktovať na františkánov. Párkrát som sa tam bol pozrieť, ale myslím, že ma odradilo to ako sa modlili breviár po česky. Vtedy mi to prišlo divné.

Potom som stretol charizmatického človeka Petra Žaloudka, ktorý ma navigoval ku kapucínom. Skúsil som a pochopil, že toto bude moja životná cesta. Predstaveným bol páter Ján Riecky, ktorý nás, mňa aj Felixa, poznal od detstva. Vedel aké sme čísla.

Neskôr som sa ho pýtal: “Už aj ľutujete, že ste nás zobrali, čo?” On sa pousmial a povedal: “Pravdu máš, ale ticho môžeš byť.” Mal nás rád.

Rok 1989 bol revolučný nielen pre náš národ. Bol zlomový aj v tvojich osobných dejinách. Čím?

Začalo to obrovskou životnou krízou. Boli sme na Taize stretnutí v Paríži, kde som sa citovo naviazal na jedno dievča. To by nebol až taký problém, ale v tom roku mal otec autonehodu, pri ktorej zahynul. Mamu to položilo. Bolo treba byť jej nablízku.

Tesne predtým prišla perestrojka, uvoľnenie situácie a na teológiu už mohli ísť aj absolventi iných škôl s maturitou. Tak som si dal prihlášku. Lenže po otcovej smrti som ju stiahol. Apríl, máj, jún. Tri mesiace som bol ako bez duše. Bolo to na mne vidno. V zbore ma povzbudzovali: “Neboj sa, modlíme sa za teba.” 

Koncom júna prišiel konečne pokoj. 2. augusta na Porciunkulu som zložil večné sľuby, čím sa za mnou zatvorili dvierka a prestal som sa trápiť. A tak je to až dodnes.

Padla totalita, presťahovali ste sa z bytov do kláštora v centre Bratislavy, ktorý bol v dezolátnom stave. Začal si študovať teológiu. Všetci ľudia sa učili žiť nanovo. Dalo sa to všetko zladiť dokopy?

To, že sme zároveň študovali, aj opravovali kláštor, malo za, aj proti. Štúdiu sme sa venovali v rámci možností. Ale výhoda bola, že sme boli úzko prepojení s kostolom a ľuďmi. Filozofia mi nešla do hlavy.

Keď som sa posťažoval pátrovi Jánovi Rieckemu, povedal mi: “Vieš, my sme to mali omnoho ľahšie. My sme sa to učili po latinsky. Latinu sme mali od meštianky, takže sme už aj rozmýšľali po latinsky.”

To, čo som miloval, bola morálka, pastorálka, Starý a Nový zákon. A tiež pastorálna medicína. Tam som si uvedomil, že mám blízky vzťah k starým a chorým ľuďom.

Ako študent teológie som chodil aj k mojim starým rodičom, aby som sa o nich postaral, poupratoval im. Dedo sa pomodlil večer Otče náš, Zdravas, Sláva. To bolo všetko. Raz zaspal v kuchyni, zatiaľ čo ja som sa pomodlil celý breviár. Hovorím mu: “Dedo, ideme spať.” On sa prebral, rýchlo si odšomral svoje obligátne modlitby a mne hovorí: “Ty sa nemodlíš? Ja ťa mám učiť, bohoslovca?” Tak to ma pobavilo.

Po rokoch pôsobenia v misijnom tíme v bratislavskej Rači si sa znova vrátil do centra mesta. Si tam, kde si voľakedy začínal. Predpokladám, že to bol radostný návrat.

Ale kdeže. Nevedel som to prijať. A to aj napriek tomu, že mi Pán Boh jasne povedal, že ma tam chce. Hovoril som mu: “Pane, pomôž mi to prijať.” A on mi na to: “Ja ťa tam chcem a budem tam s tebou.” Poslúchol som, ale prijal som to až po troch rokoch. Bolo to v roku zasväteného života. Podľa svov Eliasa Vellu, že “nesmieme rezignovať, ale kapitulovať pred Bohom” som to konečne prijal.

Ondrej Tkáč počas sv. omše v Onkologickom ústave sv. Alžbety. FOTO: Michal Hirko

Momentálne pôsobíš ako duchovný správca v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave. Čo ťa v tejto službe najviac motivuje a teší?

Záujem ľudí o Ježiša. Veriaci, alebo aj tí, ktorí boli veriaci vidia, že spolu s Ježišom svoju chorobu zvládajú ľahšie. Nemôžem tým ľuďom pomôcť ináč, len tak, že som s nimi, vypočujem ich, občas im zahrám na harmonike. Kto, kedy a do akej miery sa uzdraví, nie je v mojich rukách. Som tam za iným účelom. Hovorím im vtipy, nosím Eucharistiu, spovedám.

Počas prvej vlny pandémie na jar tohto roku som tam strávil v izolácii celé dva mesiace. Nevedel som si predstaviť, žeby personál a pacienti ostali bez duchovnej opory.

Dokedy si trúfaš zotrvať v tejto špecifickej službe?

Pokiaľ mi to Pán Boh dovolí, dovtedy budem slúžiť. Neviem, akým spôsobom. Bude to dovtedy, kým to On bude chcieť. To isté hovorím aj o hraní: “Pane, koľko mi dovolíš, toľko ti budem hrať.”

Dožiť sa 60 rokov je veľký dar. Ako vnímaš 5. november 2020?

Vnímam to ako jeden z dní. Pán Boh mi doprial dožiť sa okrúhleho výročia a len On vie, čo bude ďalej? Možno je to začiatok konca.

Čo nového priniesla šesťdesiatka do tvojho života?

Isté zmeny pozorujem. Nemôžem sa už rozbehnúť za električkou, lebo padnem. Zisťujem, že ťažšie dýcham. Vnímam fyzické obmedzenie a čakám, kedy príde aj to mentálne. Tak ako to povedal pápež Ján Pavol II. pátrovi Špidlíkovi: “Ešte šťastie, že to ide od nôh.”

A ešte jedna novinka, ktorú mi tento vek prináša. Chystám hudobný album, ktorý bude poďakovaním Pánu Boha a tiež tým, ktorí ma majú radi. Budú tam nové piesne. Trochu bojujem s tým, aby to nevyznelo, že si budujem nejaký pozemský pomník. Ale ruku na srdce, veľmi sa na to teším.

Ostali ti ešte nejaké plány a túžby?

Už si neplánujem. Kedysi som chcel byť najlepší harmonikár. Hrať tam a tam, s tým a s tým. Pán Boh mi to nad mieru splnil. Už ani neviem, o čo by som ho mal prosiť. Akurát tak o svätosť.

Nestíhate si prečítať všetky články, ale chcete zostať v obraze? Najjednoduchšie, čo môžete urobiť, je nechať nám svoj e-mail a my vám pošleme vždy čerstvý výber najdôležitejších textov o dianí v hudbe i spoločnosti.
Poďte na to:

Máte pre nás tip na dobrý článok zo sveta hudby alebo spoločnosti? Sem s ním! Najlepšie tipy radi spracujeme.