Desiatkam kresťanských interpretov pomohol v začiatkoch. Zakladateľa GosAmKy dnes trápi, že „gospelové legendy“ u nás sú na okraji záujmu.
Od vzniku domácej gospelovej hudobnej scény je jej stálou súčasťou. Tvrdí, že nestačí evanjelizovať evanjelizovaných a vyzýva k podpore kapiel aj pre neveriacich alebo hľadajúcich. Cez unikátny projekt pomohol desiatkám začínajúcich interpretov, no po rokoch ho trápi, že „gospelové legendy“ u nás sú na okraji záujmu. Hudobník, člen kapiel N.D.E. a F.B.I. a zakladateľ GosAmKy Vlado Bis.
Kedy si začal s hudbou? Bola gitara tvojím spoločníkom odmala?
Gitaru som zobral vážnejšie do ruky až ako pätnásťročný, predtým som chodil zopár rokov na husle. Ako osemnásťročný som si našetril na svoju prvú elektrickú gitaru. Dnes sa venujem štyri roky aj basgitare. Ale celý život ma lákali aj bicie, zatiaľ som sa však na ne hrať nenaučil. Asi by som sa hanbil chodiť do bubeníckej školy s chlapcami, ktorí by mohli byť mojimi synmi (úsmev).
Na akej hudbe si vyrastal?
Keď som mal asi 12 rokov, čo bolo pred revolučným rokom 1989, veľa zahraničnej hudby na výber nebolo. Tak som sa dostal hlavne k československej muzike a tú mám rád dodnes. Vyrastal som na poprockovej muzike – Vašo Patejdl, Team, Tublatanka a ďalší. Pravidelne som sledoval reláciu Triangel. Čím ďalej, tým viac som inklinoval k rockovej muzike. Po páde totality sa na Slovensko dostal aj punk a metal. Toto ma veľmi oslovilo, začal som počúvať Zónu A a niektoré české a zahraničné kapely. Ako dospelák som založil punkovú kapelu.
Nie je to zvláštny štart kresťanskej hudobnej tvorby?
Punk ma držal dlho, dokonca v roku 1999, keď som založil kapelu N.D.E., bola prvá nahrávka punková. Postupne sa však N.D.E. stávalo viac a viac rockovou kapelou, bol to prirodzený vývoj. Dnes mi vadí, ak punkeri spievajú texty proti Bohu alebo o alkohole.
S rockom žiješ dodnes, snažíš sa ho preniesť aj na domácu kresťanskú hudobnú scénu. Ako si sa dostal k domácemu gospelu?
Rock som sa na domácu kresťanskú hudobnú scénu snažil dostať so spomínanou kapelou N.D.E. V marci 2014 oslávime, zrejme v tichosti, 15 rokov existencie. Boli sme jedna z prvých rockových kapiel na slovenskej gospelovej scéne. Neskôr prišli The Elements, Nona, Fanuel a ďalší. Čo ma mrzí, je fakt, že na Slovensku je ešte stále pomerne silno zakorenená mylná predstava, že rock a tvrdšia hudba sú produktom Zlého. Vnímal som, že mnohí mladí sa potom báli priznať, že sú srdcom rockeri. V Čechách sa preto našej kapele darilo trochu viac.
Kedy si začal tvoriť kresťanské texty?
Prvé texty o Bohu som začal skladať pre N.D.E. okolo roku 2000, keď ma veľmi oslovila muzika Riša Čanakyho. Takto som sa aj dostal k domácemu gospelu. Vtedy by som neuveril, že raz budem členom jeho kapely F.B.I.
Nakoniec si v nej strávil dlhé obdobie. Našiel si v kapele F.B.I. posolstvo gospelu?
Jednoznačne. Rišo Čanaky žije presne to, o čom spieva. Verí evanjeliu, nepretvaruje sa. Keď zíde z pódia, neskladá masku, lebo žiadnu nemá. Do kapely som prišiel v apríli 2004 a deväť rokov je dostatočne dlhá doba, aby som zistil, či líder kapely slúži „dvom pánom“. Rišo slúži Bohu.
Čo pre teba po rokoch v tejto kapele znamená gospelová hudba?
Veľa. Pre gospelového hudobníka je veľký dar môcť spievať o Bohu a priniesť skrze hudbu ľuďom nádej a dobrú zvesť. A hudba všeobecne pre mňa znamená veľa aj v osobnom vývoji a formovaní. Dáva mi radosť, ale ma aj akoby vychováva. Pretože nie je problém byť populárny v žiari reflektorov. Problém nastáva, keď tie reflektory začnú svietiť na iných. Stojíš zrazu v tme a si vďačný aj za maličký záblesk svetla. Je ťažké hrať pred prázdnym amfiteátrom, ktorý si mal ešte pred pár rokmi plný.
S kapelou ste vystupovali na mnohých festivaloch, na hudobnú scénu ste za roky hrávania priniesli nejednu skladbu, ktorú vaši fanúšikovia poznajú naprieč Slovenskom. Máte ďalšie ambície, plány do budúcna?
Mnohé zbory hrajú prebraté piesne a niekedy ani netušia, že ide o Rišovu pesničku. Každý z albumov série „Vďaka Ježiš“ priniesol jeden veľký hit. Najprv to bola skladba „Vďaka Ježis“, potom „Jedine s láskou“, z tretieho albumu „Vznešený“ a z posledného je to asi „Ty ma nesieš sám“. Tieto skladby sú často interpretované rôznymi zbormi aj kapelami a pre Riša ako autora je to určite príjemná satisfakcia. Hoci je Rišo na scéne od roku 1988, jasné, že máme ambície a plány, no človek mieni a Pán Boh mení. Chceli by sme nahrať piate pokračovanie série Vďaka Ježiš. Naše plány sú však obmedzené Rišovými aktivitami v rámci hudby pre deti, čomu venuje drvivú väčšinu času.
Pred rokmi si odštartoval unikátny projekt s názvom GosAmKa, ktorý dal amatérskych gospelovým kapelám na Slovensku možnosť prezentovať sa. S tímom dobrovoľníkov ste vypracovali na vtedajšiu dobu kvalitný web, skomponovali hymnu, interpretom na Slovensku ste umožnili bojovať v celoročnej súťaži. Ako si na to spomínaš?
Teší ma toto zhrnutie a prehľad. GosAmKa chcela a chce ľuďom odkázať: Pozrite, koľko existuje kresťanských kapiel! Nielen tie, ktoré presadzujú a podporujú kresťanské médiá alebo nejaké koncertné tour… Spomienky sú to skvelé a vďaka Bohu za ľudí, dobrovoľníkov, ktorí GosAmKe doteraz venovali svoj čas. Aby som spomenul aj nejakú novinku, tak pripravujeme čiastočný návrat k pôvodnej forme hitparády.
Koľko interpretov prešlo GosAmKou od jej vzniku?
Prvých jedenásť rokov bola GosAmKa o menej známych a neznámych interpretoch. Boli ich desiatky, možno až stovka. Od roku 2012 je to o blogovom systéme a informujem o všetkých interpretoch zo Slovenska a Čiech.
Na Slovensku v tom čase išlo ide o ojedinelý projekt, ktorý si vyžadoval hodiny času na organizáciu. Je až neuveriteľné, že dnes hovoríme už o dvanástich rokoch Gosamky.
Áno, do dnešného dňa som do toho investoval mnoho času, tých dvanásť rokov je naozaj neuveriteľných. Vďaka Bohu, beriem to stále ako koníček a baví ma to. Druhá vec je ovocie, ktoré to po dvanástich rokoch prináša a tiež otázka spätnej väzby.
Cítiš nedostatok reakcií na projekt?
Spätnej väzby nie je nikdy dosť, podobne ako kritiky, ak je konštruktívna.
Nerobil si to pre peniaze, dokonca Ťa ani nikto nedotoval. Dočkal si sa aspoň morálneho ocenenia, vďaky od interpretov či povzbudenia od etablovaných muzikantov?
Veľmi sporadicky, od jednotlivcov.
Nechýbali ti?
Nerobím to iba pre uznanie, netúžim po prehnanej chvále, no každý človek túži aspoň po nejakom malom uznaní. Za dvanásť rokov práce, často dennodennej, by sa však dalo očakávať, že si GosAmKu všimnú aspoň etablované slovenské kresťanské médiá a dôjde k nejakej spolupráci. To sa žiaľ nestalo, hoci ja som tejto myšlienke od začiatku otvorený. Je GosAmKa pre nich nezaujímavý projekt? Neviem. Čo však už viem, je, že ak takýto projekt alebo hudobná skupina nemá za sebou nejaké silné spoločenstvo, médiá a aj finančnú podporu, tak je to veľmi ťažké udržať pri živote a hlavne dostať medzi ľudí.
Ako dlho ešte plánuješ potiahnuť tento projekt?
Túžim po tom, aby mi dal Boh spoznať, kedy to už nemá zmysel. Nechcem byť hnilé ovocie na nerodiacom strome. Za tie roky som mal jedno obdobie, keď som s tým chcel skončiť. Bolo to v roku 2011, keď silnel boom sociálnych sietí, ktoré GosAmKe vzali kapely aj návštevníkov. Ale čosi vo mne hlodalo a GosAmKa neskončila. Chcel by som sa však v budúcnosti spojiť s niekým, kto má nadšenie pre gospelovú muziku. Od amatérskej po profi, od slovenskej po svetovú. Spolupráca môže človeka posunúť vpred. Možno sa stanem súčasťou nejakého iného projektu, ktovie. Je lepšie sa spájať, ako izolovať.
Akým smerom sa podľa teba uberá domáca kresťanská hudobná scéna za ostatné roky? V čom je dnes iná ako v čase, keď si začínal?
Slovenský gospel trpel vždy nejakým komplexom a to mu uberá energiu. Po roku 1989 a čase veľkých „obrátení“ sme zistili, že svet nás neakceptuje, ako by sme chceli. Povedali sme si, že je to preto, lebo pôsobíme dojmom „folkáčov vo flanelových košeliach“. A tak sa začal riešiť imidž na úkor kvality. Nič sa nezmenilo a tak sme si začali myslieť, že svet nás neakceptuje, lebo nehráme dostatočne kvalitne. Ale nie som si tým istý, ak náhodou počujem produkciu komerčných rádií. A dnes? Myslíme si, že budeme akceptovaní, ak sa budeme na niekoho čo najviac podobať, na niekoho úspešného. Chceme sa podobať na Hillsong a Delirious, takmer všetci slovenskí gospeloví klávesáci majú červený Nord Stage a bojíme sa ako čert kríža, ak má naša muzika „slovenský zvuk“. Sme Slováci, buďme na to hrdí a buďme sami sebou. Mnohé gospelové kapely sa vyrovnajú slovenskému mainstreamu a niektoré sú aj lepšie. Inšpirujme sa, ale nebuďme kópie. Prvou lastovičkou a vlastne unikátom, ktorý prenikol aj do komerčných rádií, je Sima Martausová. Verím, že ju svet komercie nezmení a zostane skromná, aká je. Podľa môjho názoru ona osloví aj neveriacich a hľadajúcich. Ak samozrejme bude aj naďalej tvoriť texty, aké tvorí.
Čo konkrétne teda treba v tejto oblasti podľa teba zmeniť?
Cirkev a jej médiá by mali prevziať viac zodpovednosti a podporovať nielen zopár vyvolených interpretov. Treba si uvedomiť, že tí, ktorí podporujú niekoľkých interpretov, či už finančne alebo ich často zaraďujú do rôznych relácií, tak formujú mladých ľudí a do veľkej miery ich vedia ovplyvniť, čo je dobrá muzika a čo nie. Skrátka zopár ľudí vnúti masám svoju predstavu o tom, kto je podľa nich dobrý a kto nie. Ak im budú predkladať len zopár vyvolených kapiel, mladí nebudú tušiť, že existuje x ďalších a ani You Tube neurobí zázrak. Mladý človek nemá ešte vyformovaný názor a dá sa ľahko ovplyvniť. Pozorujem aj klesajúci záujem organizátorov koncertov o rôzne kapely, začali sa sústrediť iba na niekoľkých, a to zas len na tých, ktorí už majú významnú podporu. Kým ešte pred pár rokmi mali viaceré slovenské kapely desiatky koncertov ročne a brázdili „kulturáky“, dnes je situácia iná. Chvály sú na vrchole, plnia haly. Takýto veľký stage si však nemôže kapela dovoliť zo svojich peňazí a dá sa to jedine s finančným zázemím podporovateľov. Jasné, že poslucháč si potom na takúto akciu nájde cestu, pretože to má dobrú propagáciu. A musí ho logicky osloviť aj atmosféra akcie, ak sa nájdu peniaze na zaplatenie x vecí. Je to uzavretý kruh. Aby som to však uviedol na správnu mieru, ja nie som odporcom chvál. Chvály majú svoje miesto, o tom niet pochýb, aj ja som chvály hrával, ale nemali by byť absolútne majoritné. Neverím, že slovenský poslucháč chce iba chvály. Nie je dobré, ak „víťaz berie všetko“. Zanedbávame evanjelizáciu, hranie v bežných kluboch, pre neveriace publikum. Tam sa snažme dostať kapely, žiadajme si ich od organizátorov. Podporujme kapely, na ktoré príde aj dosť neveriacich alebo hľadajúcich. Nestačí evanjelizovať evanjelizovaných. Simona Martausová ukazuje, ako sa to dá. Skrátka má texty, ktoré prijme aj neveriaci poslucháč a zároveň sú „o niečom“, majú hĺbku. A trápi ma tiež, že gospeloví umelci, ktorí to tu na Slovensku po roku 1989 rozbehli a vytvorili nesmrteľné hity, sú dnes takmer na okraji záujmu a zabudnutia.
Máš na mysli porovnanie so zahraničím?
Áno. V zahraničí si legendy viac vážia. Vidím, ako sa slovenská gospelová scéna vyvíja a vnímam, koľko toho tieto legendy pre scénu urobili. Žiaľ, dnes už za to nie sú dostatočne ocenení a sú rady, ak hrajú ešte nejaké koncerty. Chápem, že sa vymenila generácia a keď títo interpreti nahrali prvé albumy, tak dnešní mladí boli vtedy päťročné deti. Je logické, že ich príliš nepoznajú. Takže vážme si legendy a dajme aj priestor novým kapelám. V tomto smere veľmi oceňujem niektoré festivaly a súťaž Gospel talent. Som rád, ak vidím vznikať nové hodnotné projekty.
Ak by si mal povedať tri dôvody, pre ktoré by sa mali mladí ľudia rozhodnúť pre kresťanskú hudobnú tvorbu, ktoré by to boli?
Môžete tvoriť dobrú muziku a zmysluplné texty. Budete v dobrom prostredí, blízko Ježiša. Uvidíte okolo seba ľudí, ktorí sa vedia baviť aj bez alkoholu a nepotrebujú zdôrazňovať svoju orientáciu.
Môže gospelovú hudbu tvoriť ktokoľvek?
Áno. Tak ako sa môže ktokoľvek obrátiť k Bohu. Koniec koncov, kto určí, že tento môže tvoriť hudbu a tento nie? Kto „hodí kameňom“? Preto GosAmKa zverejní tvorbu a info o akomkoľvek kresťanskom interpretovi.
Čo ťa čaká v najbližšom období, ako budeš tráviť Advent?
Doma s rodinou a dúfam, že budeme zdraví. Občas zájdeme na skúšku s kapelou N.D.E., budeme robiť konkurz na speváka. A nájdem si čas aj na GosAmKu (úsmev).