Roky mi Boh do života posiela ľudí, ktorí sú na ceste k nemu ďaleko predo mnou, píše Bohuš Živčák.
Reach out!
Náhodou som sa minule “pracovne” dostal k vyhodnoteniu svetového šampionátu v rečnení. Dostal ma víťaz z roku 2013 Presiyan Vasilev. Pozrite si to na webe, oplatí sa. Pointa jeho príhovoru bola odvaha požiadať o pomoc. Prečo o tom píšem?
Je to niečo, čím žijem a s čím zápasím odmalička. Požiadať o pomoc je pre mňa ako muža priam nadľudská námaha. Mnohokrát som sa presvedčil, že nielen zbabrem kopec vecí, ale aj mi ten spôsob “JA SÁM” trvá oveľa dlhšie. No pozorujem vo svojom živote aj inú dynamiku. Roky mi doň Boh posiela ľudí, ktorí sú na ceste k nemu ďaleko predo mnou. Príležitosť prejsť s nimi kus cesty, nazrieť do ich kuchyne, knižnice i srdca a opýtať sa na veci, na ktoré sa hanbím pýtať na verejnosti, je pre mňa ako vzácna perla.
Hovorím samozrejme aj o oblasti zvelebenia. Určite poznáte pocit, keď vám zrazu nejaká pieseň otrasie srdcom tak, že ledva lapáte po dychu. Keď sa trochu spamätám z prvotného šoku, začnem pátrať, kto je ten človek s tým citlivým srdcom, čo poskladalo takú pieseň. Boh ma postupne privádza čoraz bližšie (často až k osobnému stretnutiu), aby som sa mohol učiť, prizerať, sledovať. Aby sa ten výnimočný život, osobné pomazanie mohli prelievať. Cítim sa v tých chvíľach šťastný ako dieťa, ktoré pozoruje svoj vzor.
Verím v osobné pomazanie, v jedinečnosť Božieho života v človeku, ktorý sa môže prelievať, ak sa stretnú otvorené srdcia. Takto nás Boh viedol v Rieke celé roky. Jeho extravagantné srdce nešetrilo a bolo ochotné poslať človeka z druhého konca sveta, aby sme sa mohli učiť.
Nebojte sa teda: Reach out! a táto skúsenosť vás potiahne vyššie a vyššie.
Váš
Bohuš Živčák
Foto: Michal Petrilák