Prečo v supermarketoch po Vianociach nepočuť piesne už o dospelom Mesiášovi, pýta sa Jožo Bubnár as. B-Joey.
Dokonalá romantika, priatelia. Nič na svete vám nemôže pred Vianocami dodať viac vnútornej pohody, viac slepačej polievky pre dušu, ako nakupovanie darčekov a všetkých iných materiálnych statkov v našich preplnených nákupných centrách a supermarketoch. Že kecám? Nie. Naozaj. Vravím to z vlastnej skúsenosti. Sám som sa totiž takejto seansy dva dni pred Štedrým dňom zúčastnil. V ten večer bolo chladno, všetko navôkol zamrzlo a veľké snehové vločky si lenivo padali na zem, nevzpierajúc sa sile gravitácie. Ale na Aljaške. U nás bolo opäť iba štandardne sychravo, oblačno a vo vzduchu si veselo poletovalo obrovské množstvo vírusov a baktérií, ktoré sa už nevedeli dočkať sviatkov strávených v kruhu svojich nových hostiteľov.
„Počasie hlboko vystihujúce morálny úpadok spoločnosti,“ pomyslel som si a nebojácne som pristúpil k skupinke asi piatich ľudí, ktorí sa naťahovali o posledný košík, prajúc si nahlas požehnaný čas Vianoc slovami: „Ja som tu bol skôr, tak okamžite vypadnite!“
Do Ježiška dva dni
Nakoľko som potreboval kúpiť iba zopár rožkov pre deti, usúdil som, že šiesteho vinšovača tej partii pri jedinom voľnom košíku asi nebude treba, a tak som sa do supermarketu vydal bez tejto progresívnej pomôcky na kolieskach. Už prvý megapútač vyvesený hneď pri vstupe do chrámu konzumu mi udrel do očí (tým vyššie urasteným postavám pravdepodobne aj do čela). Oznamoval však veľmi dôležité faktografické údaje: „Do Ježiška dva dni“. Vskutku potrebná informácia, napadlo mi. Akurát by som autora tejto smernice ako študovaný učiteľ rád upozornil, že vete chýba prísudok. Napríklad: „Do Ježiška dva dni strieľali.“ Alebo modernejšie: „Do Ježiška dva dni vpichovali tie najnovšie farmaceutiká.“ Keďže som si však bol vedomý, že moje akademické úvahy o marketingu firmy nenasýtia moje deti očakávajúce svoje rožky, zrýchlil som náhle krok smerom k sekcii čerstvého pečiva.
V narastajúcej depresii zo smutného poňatia Vianoc ako sviatkov konzumu mi z reproduktorov obchodu náhle zaznelo veľmi potrebné duchovné povzbudenie. Nie príliš talentovaná pani z nich totiž spievala známe kresťanské koledy ako „Ježiško náš milý, aby sa ti snili“ alebo „Matka mu vyspevuje, svätý Jozef pestuje“. Do dokonalej symbiózy v tejto transcendentnej atmosfére moje dioptrické okuliare zahliadli ešte aj nádherný ručne robený Betlehem z dreva, ktorý vďaka dobrosrdečnosti majiteľov reťazca bol z pôvodných 37 eur zlacnený iba na 34,90. V jeho strede sa vynímala kolíska s precízne opracovanou soškou dieťatka symbolizujúceho nášho Spasiteľa.
Ako je možné, že keď maličký Ježiš vyrastie, stane sa z neho prežitok?
Vtedy som sa však vážne musel na chvíľku zastaviť a položiť si niekoľko jednoduchých otázok. Ako je možné, že maličký Ježiš Kristus spoločnosti nevadí, no keď vyrastie a stane sa z neho „veľký“ Ježiš, je to zrazu homofóbny zastaralý prežitok, ktorý nás všetkých brzdí v rozlete a pokroku? Prečo supermarkety po skončení Vianoc nepokračujú v trende vysielania kresťanských piesní, ktoré spievajú už o dospelom Mesiášovi? Nie je to tak trochu pokrytecké? A prečo som vlastne ešte stále nenabral pečivo pre moju rodinu, aj keď som v útrobách jamy nákupnej už viac ako desať minút?
Ježiš to mal, má a bude mať na tomto svete vždy ťažké. Za to, že robil dobré skutky a pomáhal, kde a komu sa len dalo, uzdravoval z nevyliečiteľných chorôb či kriesil mŕtvych, dostal smrť ukrižovaním a k tomu ešte aj bičovanie ako bonus grátis. A dnes, keď sa na nás pozerá z neba, vidí, že ho na Vianoce celá spoločnosť víta s otvorenou náručou (aj peňaženkou), no o pár dní sa aj tak vráti k svojej pôvodnej filozofii života. Náboženstvo nepatrí do modernej kultúry. Politici zastávajúci kresťanské hodnoty sú pre mnohých hanbou, referendum za rodinu je zosmiešnené vo všetkých médiách a veriaci úprimne presvedčení o nenahraditeľnosti cirkvi sú úbohé ovce, ktoré neradno už ani len tolerovať.
Naozaj tak všetci milujeme Ježiška a nenávidíme Ježiša?
Jožo Bubnár
Foto: autor